To bolo čiastočne obklopené zvyškami slovanskej diaspóry (migrujúci Slovania sa v 6. storočí dostali až na hranice Byzantskej ríše a nejaký čas nimi čiastočne prenikali, dokonca až na Peloponéz).

Bratia dostali od mladosti pomerne dobré vzdelania a keď osireli, ujal sa ich Theoktitos, jeden z najvplyvnejších vysokých úradníkov ríše. Dozrel na ich dovzdelávanie. Kým Metod sa dal na církevnú dráhu, Konštantín vyučoval v Konštantinopoli na tamojšej univerzite filozofiu. Popri tom na pokyn cisára odišiel na akúsi misijnú cestu k Chazarom.

Vo vtedajšej východnej Európe vládla pomerne silná náboženská tolerancia a zároveň intelektuálna a politická rivalita, vládcovia si radi pozývali učencov zastupujúcich rôzne náboženstvá, aby sa diskutovalo o ich princípoch, a prípadne presviedčalo, že práve to alebo ono je to pravé. Tak aj medzi Chazarmi, kde bol vtedy okrem iného zrejme silno rozšírený judaizmus (to, či boli vládnuce vrstvy naozaj plne judaizované je ale historicky sporné).

Metod medzitým, hoci bol hodnostárom církvi, dosiahol aj silný svetský vplyv.

Nečudo, že oboch uznávaných učencov vyslal cisár na ďalšiu cestu, medzi Slovanov do strednej Európy. Nie je celkom doložené, nakoľko obaja už v Solúni rozprávali slovanským jazykom, no podľa všetkého im mladosť v tomto meste výrazne pomohla v tom, že chápali, ako zostaviť abecedu vhodnú pre slovenské dialekty, ktorá by im pomohla v šírení viery na Veľkej Morave.

Ich misia zmenila tvár východnej Európy. Hoci v strednej Európe bol ich vplyv politicky nakoniec malý, hlaholské písmo, ktoré vyvinuli, a ktorému sa potom venovali ich žiaci na Balkáne, sa neskôr dostalo až na Rus. A dnes je z neho, po určitom vývoji, "azbuka".

Ale aj na Balkáne ostala ich hlaholika silno prítomná (na území dnešného Chorvátska dominovala až do 17. storočia a noviáti ju tam používali až do začiatku 19. storočia), podobne ako liturgická staroslovienčina. ktorá bola akými úradným jazykom na území Valašska (dnešného Rumunsko) až do novoveku. 

Dvaja bratia zasvätili svoje životy učenosti, putovali veľkou časťou vtedajšieho sveta, aby šírili písomnú kultúru, ktorá sa potom začala v týchto regiónoch zväčša pomerne rýchlo rozvíjať.

Bohužiaľ, ich "odkaz" ostáva práve na území, kam prišli šíriť učenosť po vyslaní z Konštantinopolu, veľmi hmlistý.

Jedna časť politicko-ideologického spektra sa ich snaží spochybňovať. Robí to preto, že vyznáva akúsi jednoduchú "kontaminačnú" teóriu politického vývoja. A keďže obaja sú vzdialene spájaní s azbukou, pripomínať si ich znamená otvárať cestu ruskému vplyvu. Alebo také dačo.

Tá druhá strana na tom nie je oveľa lepšie. V "pronárodnom" tábore, ktorý netrpí premrštenou sentimentalitou voči intelektuálnemu snaženiu, je odkaz Konštantína a Metoda často akoby približne takýto:

"I riekol Metod: ostávajte sedieť, na rozdiel od nás, na ritiach doma, a sťažujte sa. I riekol Konštantín: rumázgajte a brblite, kto všetko vám ubližuje, pripomínajte, čo ste mali kedysi vyspelé, a potom opäť fňukajte, pretože v tom je spása duše. Amen."

A výročia sa odbyjú nejakou tou oslavou. 

Sú ľudia, ktorí si myslia, že odkaz oboch je skôr o učenosti, vrátane rozvoja vied, o rozvoji jazyka a vyjadrovania, ale zrejme sú v menšine.

Dvaja bratia sem doputovali pomerne osamelo a takto sa vynímajú až doteraz v odraze miestnych dejín.